Generálna kapitula Františkánskeho svetského rádu v Ríme (4 – 12. november 2017)
„Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“ (Jn 17,18)
Iste ste už nie raz počuli známe konštatovanie o tom, že všetky cesty vedú do Ríma. Takmer doslova sa táto veta vyplnila začiatkom novembra, kedy sa večné mesto stalo miestom konania 15. Generálnej kapituly (ďalej len GK) nášho rádu. Všetky cesty delegátov z jednotlivých štátov sveta teda smerovali do Ríma a neboli to len cesty členov kapituly, ale aj cesty pozorovateľov (delegáti z krajín, kde založenie národného bratstva je ešte v procese vývoja) a rôznych hostí. Naše slovenské národné bratstvo tam tiež malo svoje zastúpenie a opäť som ho reprezentovala ja so svojím najlepším vedomím a maximálnym úsilím.
V sobotu, hodinu po polnoci, sa započala moja - už tretia v poradí, Generálna kapitula. Začala sa cestou na letisko do Budapešti a odtiaľ som už pokračovala priamo do Ríma. Na letisku som už ako tradične zažívala trošku stresu a vypätia, ale v lietadle sa už dostavila pohodička. Celá moja cesta sa niesla v očakávaní a priznávam aj s takými určitými obavami z neznámeho prostredia. Na letisku v Ríme na mňa čakal elegantne oblečený mladý muž - taxikár (typický Talian), s nápisom CIOFS (Medzinárodná rada OFS). Teda som sa k nemu priznala, a potom už nasledovala dobrodružná jazda autom v rannej špičke. Brzdila a uhýnala som sa stŕpnutá na zadných sedadlách spolu s taxikárom... Trúbenie sa ozývalo z každej strany, ale napokon som sa úspešne dostala na miesto konania kapituly, ktorým bola Teologická fakulta sv. Bonaventúru. Budova fakulty je spojená s kláštorom a spoločne tvoria neuveriteľne veľký komplex. Nakoľko som na miesto pricestovala s predstihom mala som dosť času celý tento komplex preskúmať a ponachádzať rôzne (neskoršie pre mňa užitočné) skratky. Keďže do otváracieho ceremoniálu ostávalo ešte stále dosť času, vybrala som sa do mesta... Mapa svedčila o neďalekej Bazilike sv. Pavla a naše ubytovanie bolo blízko stanice metra, takže som sa vydala na poznávanie aspoň blízkeho okolia. S týmto dobrodružným výjazdom som sa rodičom priznala, až keď som došla domov (v nedeľu 12.novembra), nakoľko ich rôzne upozornenia, rady sa úplne vylučovali s týmto mojim nápadom. :-) Neďaleko sa nachádzal aj kostol, kde podľa tradície väznili sv. Pavla a druhý s miestom, kde bol sťatý. O niečo bližšie stála svätyňa, malé ukryté miesto, kde sa zjavila Panna Mária a keďže bola prvá sobota v mesiaci, akurát sa v nej modlili ruženec a bolo tam neskutočne veľa ľudí. O niekoľko dní pozdejšie, ale už v sprievode viacerých účastníkov kapituly, som si toto pútnické miesto, ktoré bolo doslova obsypané ďakovnými tabuľami, odkazmi, prosbami, či fotografiami a kde boli zanechané barly, korzety..., bola pozrieť ešte raz.
Celé poobedie bolo vyhradené na príchod účastníkov kapituly takmer z celého sveta a ich registrácii. Vstupná hala sa stala miestom veľkého pohybu ľudí a objímania, pozdravov a vzájomných úsmevov...
Otváraciu sv. omšu GK sme mali v kaplnke fakulty. Jej vážnosť charakterizovala nielen prítomnosť štátneho vatikánskeho sekretára, kardinála Carla Paroliniho, ale dokresľoval ju aj spevácky zbor, ktorý neúnavne už od obeda precvičoval piesne, ktoré naplno odzneli pri sv. omši.
Nasledovala večera a jedáleň plná ľudí bola taká hlučná, že to bolo horšie ako v škole cez prestávku. Nebolo počuť vlastného slova. Aby sa predišlo chaosu počas vydávania stravy, tak až na základe povolenia, či pokynu si mohol „jednotlivý stôl" ísť vziať jedlo. Za celý čas kapituly sa ani raz nestalo, že by pri jednotlivých stoloch sedeli tí istí ľudia. Spolustolovníci sa vždy menili a tak bola vždy neopakovateľná príležitosť vzájomného spoznávania sa. A veru niekedy aj na hodnotenia prednášok, či práce v skupinách. Hneď v prvý večer, po večeri, sme mali krátke zasadnutie v auditóriu, kde sme boli oboznámení s potrebnými informáciami a až potom, neskoro večer, nastal vytúžený čas na odpočinok po únavnej ceste. Podvečer šťastne pricestovala aj moja spolubývajúca, Hanka Brigita Reischveldová, národná ministerka českého bratstva, s ktorou sme za celý týždeň vo dvojici mali kopu času na vytváranie česko - slovenského (sesterského) spoločenstva.
Každé ráno sa nieslo v rovnakom duchu, teda začínali sme slávením sv. omše, pričom sa striedali jednotliví generálni duchovní asistenti, ale prišli nás povzbudiť aj generálni ministri prvého rádu františkánov, minoritov a kapucínov.
Nedeľou 5.novembra sa začal oficiálny pracovný program GK. Boli predstavené jednotlivé komisie: komisia pre záverečný dokument kapituly a komisia pre záverečné posolstvo z kapituly, ale aj navrhnutí moderátori. Ešte predtým, ako sa začalo akékoľvek hlasovanie, boli určení jednotliví skrutátori, ktorí boli v pohotovosti počas celej kapituly. Ako prvú sme schvaľovali Smernicu o slávení kapituly. Vždy pred akýmkoľvek hlasovaním bolo potrebné zistiť prítomnosť jednotlivých delegátov, lebo od počtu závisel výsledok volieb (bolo potrebné získať nadpolovičnú väčšinu). Prítomnosť delegátov sa overovala prečítaním mena a priezviska, pričom sa meno premietlo na veľkom plátne spolu s názvom a vlajkou krajiny delegáta. Ten brat, ktorí čítal naše mená sa s nimi poriadne natrápil, preto sa rozhodlo, že bude jednoduchšie čítať len názov krajiny. Pri odznení mena alebo krajiny, bolo potrebné sa postaviť, alebo aspoň zakričať či zamávať. Pri prvom takomto zisťovaní prítomnosti „dvorný“ fotograf zachytával naše tváre, ktoré boli neskôr spolu s menom a vlajkou vystavené v hale na obrovskom baneri.
Ako druhé v poradí sme schvaľovali finálny program kapituly, hlasovali sme aj o moderátoroch, kedy boli navrhnutí viacerí kandidáti. Hlasovaním sa vybrali štyria, ktorí sa striedali počas celého týždňa. Až potom sme sa dostali k dlho očakávanej správe generálneho ministra, ktorú poobede vystriedala správa predsedu Konferencie generálnych duchovných asistentov. Správa generálneho ministra bola písaná na základe záverov prijatých na poslednej kapitule a prechádzal ich bod po bode. Niektoré boli konkrétnejšie s faktami, iné mali skôr všeobecný charakter. Podvečer nastal priestor pre pracovné skupiny. Tento rok sa rozdeľovalo do pracovných skupín podľa nových pravidiel. Do každej pracovnej skupiny bol zaradený aspoň jeden zástupca z každého kontinentu. Skupiny tak získali pestrosť, no napriek tomu v nich vládla jednota a spoločný pohľad na niektoré otázky. Ako sa hovorí, malo to určité výhody, ale aj nevýhody. Našu skupinu tvorili Česko, Bosna a Hercegovina, Keňa, Holandsko, Austrália, Filipíny, USA, Tanzánia, Veľká Británia a ja - teda Slovensko. V skupine sme si museli vybrať spomedzi seba moderátora, ktorý nás mal viesť a usmerňovať a taktiež jedného zapisovateľa. Vždy po pracovných skupinách sme sa opäť stretávali na plenárnom zasadnutí, kde sa prednášali závery z jednotlivých pracovných skupín podľa toho, ako to ohlásil daný moderátor. Po stretnutiach v skupinách nasledovala spoločná večerná modlitba a večera s novými ľuďmi pri stole na novom mieste s novým - iným talianskym jedlom :-). My s Hankou Brigitou sme tento čas pri večeri využili na spoločné plánovanie programu počas bratského večera. Dnes sa začali prezentovať prvé európske krajiny a medzi nimi aj my. Okrem oficiálneho predstavenia, kde Hanka Brigita spomenula veľmi známe Pražské Jezuliatko, som ja zasa predstavila nášho nového blahoslaveného mučeníka za duchovné povolania Dona Titusa Zemana. Potom sme si vymysleli takú úlohu pre všetkých – totiž mali po nás zopakovať slová, ktoré sme povedali v rýchlosti. Najprv moje v znení: „Povedali vaši našim, aby prišli naši k vašim, ak neprídu vaši k našim, tak neprídu naši k vašim ....... „ z čoho boli dosť vedľa, lebo keď boli na rade oni, tak bolo záhadné ticho a potom sa ozval smiech. Po mne nasledovala Hanka Brigita s opakovačkou: 333 strieborných črievičiek ... samozrejme v českom jazyku. Tak, ako sme sa toho obidve obávali, tak to napokon pre nás dobre dopadlo a večer sme boli rady, že sme to mali za sebou.
Zľava: Hana Brigita Reichsfeld (ČR), gen. Minister Tibor Kauser a Lucia Spodniaková (SR).
V pondelok ráno, bolo len ťažké uveriť, že sa zobúdzam v Ríme a nie doma a nejdem do práce (do školy)... Moje spojenie so školou bolo asi dosť silné, nakoľko sa mi snívalo s našim riaditeľom. Našťastie on bol v škole a ja na kapitule - bol to len sen a tento pondelok rozhodne nepatril medzi moje tzv. modré pondelky. Hoci bol náročný na program, všetko sme zvládali s neskutočným pokojom. V doobedňajšom programe bolo ešte hlasovanie o správe Generálneho ministra a finančnej správe. Až potom nastal priestor na hlavnú tému „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta “ (Jn, 17,18). Hlavným prednášateľom bol svetský františkán, kardiovaskulárny chirurg z Holandska, Michel Versteegh, ktorý nás všetkých pritiahol k uvažovaniu nad denným životom svetského františkána. V úvode ponúkol životné svedectvo, spomenul detstvo, kde dôležitú úlohu zohrávala rodina, až po kariérny rast v práci a samozrejme nevynechal svoje povolanie a pôsobenie vo Františkánskom svetskom ráde a v národnom bratstve v Holandsku. Všetkým nám predstavil svojich desať bodov – kľúčových pojmov, ktoré sú podľa neho v živote veľmi potrebné. Sú to: formácia; mať príklad/vzor; robiť rozhodnutia podľa talentov, ktoré sme dostali; tvoje áno, nech je áno; záväzok; zasvätenie dňa Bohu, ale nesnažiť sa byť mníchom alebo mníškou; ísť od evanjelia k života a od života k evanjeliu; všetci členovia tímu sú rovnakej hodnoty; stále pamätať na naše korene; pozvanie začať odznova každý deň a nanovo! Prezentácia tohto pána doktora mala úspech a veľa ohlasov na pódiu. Dokonca delegáti z niektorých afrických krajín by ho radi uvideli aj vo svojich krajinách, kde je nedostatok takých špecialistov ako je on. Celá jeho prezentácia bola doplnená fotografiami z rodinného, františkánskeho i pracovného prostredia. Následne z pracovných skupín vzišli rôzne podnety, ktoré sa zhodovali na význame a potrebe rodiny ako základnej bunke spoločnosti a potrebe nášho každodenného obrátenia a uvedomenia si nášho záväzku v našom Ráde.
Utorok sa niesol v duchu pracovného dokumentu Instrumentum Laboris. V doobedňajšej časti programu bolo predstavenie dokumentu a pracovnej komisie, ktorá ho vytvorila. Každý z nich predstavil svoju časť, pričom mal na to len 10 minút. Čas prísne kontroloval moderátor, ktorý dával znamenie, že minúty určené na prezentáciu pomaly vypršia. V pracovných skupinách sme podrobnejšie rozoberali a vyjadrovali svoje postoje k jednotlivým bodom tohto dokumentu a hľadali, resp. ponúkali zdroje. Podvečer nastal priestor na predstavenie rôznych projektov (napr. Afrika a Svätá Zem). Zodpovední členovia z Predsedníctva CIOFS, podali správu o svojej trojročnej činnosti v tejto oblasti. Bolo pre nás veľmi obohacujúce vidieť pokroky a úsilie mnohých, ktorí stoja v týchto aktivitách. Toto ich úsilie je už premenené do prvých plodov v podobe nových bratstiev a dokumentov, ktoré boli vydané na podporu formácie v jednotlivých oblastiach. Zároveň sa s nami podelili o svoje úspechy ale aj ťažkosti, ktorým čelia pri šírení františkánskej charizmy. Ešte večer prišla na rad aj Františkánska mládež (GiFra) a to v súvislosti so správou o činnosti, ale aj jej predstavení v dokumente Instrumentum Laboris. Zároveň nám boli predstavení noví zástupcovia medzinárodného GiFra tímu, ktorí sa práve tu v Ríme prvýkrát stretli. Utorkový večer v rámci večernej modlitby, sme si všetci slávnostne obnovili svoje sľuby - svoj záväzok žiť a šíriť charizmu nášho zakladateľa a žiť podľa evanjelia. Potom sme si všetci delegáti slávnostne prevzali z rúk Generálneho ministra Regulu nášho Rádu (na pergamene), keďže budúci rok 2018 náš čaká 40. výročie schválenia novej Reguly.
Streda - polčas kapituly, tri pracovné dni sú za nami a ďalšie tri pred nami. Streda bola voľná. Už ráno okolo 7:00 hod. sme odchádzali do Subiaca – benediktínskeho kláštora neďaleko Ríma. Sv. Benedikt je známy ako zakladateľ západného mníšskeho života. S týmto miestom sa spája tak jeho pustovnícky život, ako aj život jeho sestry sv. Školastiky. Ráno počas nášho cestovania sme sa stali svedkami typického kolapsu dopravy počas rannej špičky. Hoci sme sa modlili ranné chvály, nevedeli sme sa očami odpútať od nekonečne dlhých kolón áut pred nami, vedľa nás, či v protismere a samozrejme od toho neodmysliteľného typického trúbenia. Počasie nám prialo a krásna jesenná okolitá príroda sa ukázala v plnej paráde. Najprv sme si pozreli priestory kláštora spojené so životom sv. Benedikta. Každá jedna jeho časť, ale aj kostol, boli zdobené krásnymi freskami, ktoré stvárňovali život sv. Benedikta, ale aj rôzne iné biblické výjavy. Všetkých nás zaujala jedna maľba, freska sv. Františka, ktorý navštívil tento kláštor. Na freske bol namaľovaný ešte bez stigiem a svätožiari. Historici hovoria, že je to najstaršia zachovalá maľba sv. Františka. Potom sme išli do kláštora sv. Školastiky – taktiež veľký areál s niekoľkými nádvoriami, v ktorom v súčasnosti bývajú niekoľkí rehoľníci – benediktíni. Práve v kostole sv. Školastiky sme mali sv. omšu - po nej sme sa presúvali „domov“ - do Ríma. A pri návrate v podvečer sme opäť natrafili, tentoraz na večernú dopravnú špičku. Čas v autobuse sme využili na večernú modlitbu. Neskoro večer sme ešte mali možnosť ísť na adoráciu.
Vo štvrtok sme už opäť nabehli na pracovný program. Ako prvá si vzala slovo sestra Chelito – generálny vice-minister a apelovala na zmysel spoluzodpovednosti, o ktorom sa hovorí aj v Generálnych koštitúciách, čl. 30. Použila obraz „castellers“ (ľudská veža). Toto prirovnanie je symbolické pre spoločné úsilie, ktoré je nevyhnutné na dosiahnutie výsledku – v našom prípade fungovanie medzinárodného bratstva. Hodnoty ako formácia, tímová práca, dynamika, vyrovnanosť, odvaha, solidarita, húževnatosť, zdravý rozum sú základom pri stavaní veže (obrazne povedané), teda bratstva tak miestneho, ako i globálneho. Ľudia, ktorí tvoria základ, musia byť silní, hoci oni hore nevidia, ako rastie veža, ale ona rastie. Napriek tomu silne držia základ - oporu, aby na nich bolo možné stavať.
Potom nasledovali prezentácie konkrétnych životných skúseností svetských františkánov, ako napr. Eugenio a Elisabetta (Taliansko), ktorí sú zodpovední za pastoračnú starostlivosť v mestskej oblasti Milána. Ďalším príkladom bol Franco, ktorý aktívne pôsobí vo verejnom, politickom živote v Latine (Taliansko). Sestra Lorena hovorila o svojom bratstve v Španielsku, ktoré začalo formačný projekt zameraný na starostlivosť o životné prostredie. V neposlednom rade to bola sestra Ann (USB), svetská františkánska, ktorá hovorila o duchovnej asistencii v bratstve. Po ich prezentáciách nastal priestor na všelijaké otázky resp. rady. Počas celého týždňa sa v rámci bratských večerov postupne prezentovali všetky krajiny, vo štvrtok večer bol priestor pre krajiny z afrického kontinentu.
Piatkový deň sa niesol vo vážnejšom duchu, keďže prišlo na rad schvaľovanie návrhov v rámci dokumentu Instrumentum Laboris. Návrhy, o ktorých sa hlasovalo, vzišli zo záverov práce pracovných skupín. Hlasovacie výsledky potvrdili zriadenie nových úradov pre formáciu, komunikáciu a úrad pre spravodlivosť, pokoj a ochranu stvorenia s cieľom zlepšenie fungovania v týchto oblastiach. V piatok poobede prišlo na rad aj hlasovanie o zaradení portugalského jazyka medzi oficiálne jazyky, ktoré používa medzinárodná rada. Avšak toto hlasovanie dopadlo negatívne.
Podvečer sme všetci s nadšením počúvali prezentácie na tému „kauzy svätých“. Najprv to bolo predstavenie blahoslaveného mučeníka z Madagaskaru - terciára, ktorý v roku 2018 bude vyhlásený za svätého. Ďalej to bol farmár z Rakúska, ktorý žil v období II. svetovej vojny. Obaja sú mučeníci za svoju vieru. Ešte zaujímavejšia bola informácia o začatí procesu beatifikácie našich súčasničiek, svetských františkánok: Manuely Mattioli (Venezuela) a Emanuely de Nunzio (Taliansko), ktorej 6. výročie úmrtia sme si pripomenuli v týchto dňoch. Večer sme sa potom úplne odreagovali v rámci bratského večera pri programe, ktorý pripravili bratia a sestry z Latinskej Ameriky. Keďže oni majú tanec, hudbu a spev v krvi, nenechali nás len tak nečinne sedieť a prizerať sa.
Sobotňajšie ráno už bolo bez sv. omše, stretli sme sa iba na rannej modlitbe. Pracovný program sme začínali v tradičnom čase a keďže to už bol posledný pracovný deň, bol najvyšší čas schváliť rozpočet na ďalšie tri roky. Taktiež nám ešte generálny minister prečítal závery GK (pripravené komisiou) a potom aj jej posolstvo z GK. Samozrejme ešte bolo potrebné, aby medzinárodná rada odobrila tieto dokumenty. Nakoľko tieto dokumenty boli len v jednom jazyku, neboli preložené do ostatných jazykov a ešte pred samotným hlasovaním boli nejaké pripomienky, aby sa doplnili informácie v niektorých oblastiach, tieto dokumenty sme fyzicky nedostali domov do svojich národných bratstiev. Generálna kapitula hlasovaním dala mandát Predsedníctvu na dopracovanie týchto dokumentov.
Ešte pred obedom bol vytvorený priestor pre spoločné fotografovanie, ktoré nemalo konca. Každý si chcel zvečniť tieto pekné chvíle, nech naše úsmevy svedčia o pravom bratstve a krásnych vzťahoch, ktoré sme si za uplynulý týždeň navzájom vytvorili.
Zrazu sme si začali uvedomovať, že čas vyhradený pre GK sa naplnil. Poobede sme sa ešte naposledy stretli v auditóriu, kde generálny minister vyhlásil generálnu kapitulu za ukončenú a oznámil, že nasledujúca GK, ktorá bude volebná sa bude konať v roku 2020.
Nasledovala záverečná sv. omša, na ktorej sme boli rozoslaní do sveta hlásať evanjelium. Opäť sme mali spevokol, ktorý nás sprevádzal a spolu s ním sme si od srdca naposledy zaspievali. Vychutnali sme si posledné spoločné chvíle pri večeri... Po nej generálny minister otvoril šampanské a všetci sme si navzájom zaželali zdravie a Božie požehnanie. Mňa však viac ako to šampanské, zaujali drobné koláčiky :-). Večerný program bol plný ďakovania a vzájomného lúčenia sa a zvlášť pre tých, ktorí nasledujúce ráno odchádzali veľmi skoro. Medzi nimi som bola i ja...
A čo dodať záverom? Asi len to, že opäť ďakujem Bohu za túto možnosť zažiť medzinárodné bratstvo. Možno niekto iný na mojom mieste by bol lepší, možno schopnejší, ale ako sa spomína vo svätom Písme, že Boh si volí aj tých maličkých, či posledných...
Text: Lucia Spodniaková
Foto: https://www.flickr.com/photos/ordo_franciscanus_saecularis/sets/72157686929629402/