Bratstva z Pohron. Polhory. Náš duchovný asistent sa pre nás v Detve, spolu s ministerkou z Bratstva vo Fiľakove, zastavujú v obedňajších hodinách a do Michalovej (dá sa povedať, že časť Polhory) prichádzame spolu s hodinou milosrdenstva. Úzkou cestičkou opúšťame dedinu a zastavujeme sa pod miernym kopčekom, ktorý je do tvaru serpentín lemovaný veľkými balvanmi. Na tých balvanoch sú pripevnené zastavenia krìžovej cesty. Z chrbta kopca nás k sebe vytrvalo pozýva malá, ešte novosťou žiariaca, kaplnka slovanských vierozvestov. Na jej pozvanie odpovedáme piesňou "Ach, poďte, kresťania" a so "sv. Františkom" sa vydávame po jednotlivých zastaveniach. Do výstupu zapájame takmer všetky zmysly. Oči sa kochajú nádhernou prírodou, nasávame do seba vôňu čerstvo pokosenj trávy a sluch si lahodí na cinkaní zvončekov neďalekého roztrúseného stáda ovečiek... Občas registrujem, že sa mi svojvoľne privierajú oči a lahodne si vychutnávam tú nádhernú atmosféru... Tesne pred dokončením krížovej cesty sa k nám, s ospravedlnením, pripája aj miestny pán farár. V kaplnke nám potom po krížovej ceste odslúžili, spolu s našim otcom Rafaelom, sv. omšu. Všetko prebiehalo tak radostne ako sa na naozajstnú rodinu patrí - doslova tak: "pozrite sa na nich ako sa milujú" :-).
Po sv. omši sme sa spustli dolu z kopčeka z druhej strany - k neďalekému potôčku s dvoma altánkami , kde už bola nachystaná opekačka. Najskôr sme však zaspievali a pogratulovali nášmu otcovi Rafaelovi k štyridsiatke a potom si už na svoje prišli aj chuťové poháriky, ktoré nám neúnavune zásoboval hlavne domáci pán farár :-).
Bolo to krásne a naozaj vydarené stretnutie. Boli sme povzbudiť bratstvo, ktoré si pre prestárlosť nemôže na jedno volebnê obdobie zvoliť miestnu radu, tak sme ho zatiaľ (podľa platných GK) vzali pod krídla regiónu. S odstupom času a hlavne s blížiacim sa termínom schvaľovania nového štatútu sa zamýšľam nad tým, či správne chápeme svoje povolanie františkánov - terciárov, ktorým je: "urobiť Krista centrom a stredobodom svojich životov" a nie napĺňať nejaké "počty".?. Aby sme nediskriminovali ľudí, ktorí už naozaj a najviac nasledujú Krista chudobného a ukrižovaného, Ktorý je tak príznzčný pre našu charizmu a hlavne ľudí, ktorí ten kríž nesú na svojom vlastnom tele. Sú to bratia a sestry starí, chorí, chudobní, opustení... a veľakrát všetko to spolu v jednom.
Máme rok Zasväteného života a dovolím si citovať sv. otca Františka, ktorý vo svojom povzbudení zasväteným osobám okrem iného povedal: "NEJDE O TO, KOĽKO NÁS JE, ALE KOĽKO PRIESTORU DÁME BOHU." Áno, aj ja si myslím, že všetko je o ochote slúžiť...niekedy aj tie menšie bratstvá (počtom) dokážu prevýšiť v službe tie väčšie... A hlavne - dajme pozor, aby nás to, čo si teraz v horlivosti schválime, o 10 - 15 rokov nedobehlo, lebo Štatút sa " každý rok" nemení...
 |
 |