Protokolové číslo: 3136
Rím, 11. február 2019
Všetkým OFS a GiFra medzinárodným radcom
Všetkým OFS Národným radám
Všetkým GiFra Národným radám
Téma formácie pre bratstva OFS v roku 2019:
„Rodina v rôznych encyklikách a Katechizme Katolíckej Cirkvi“
Téma, ktorú navrhujeme, vás má sprevádzať v roku 2019. Každé bratstvo by malo zhodnotiť a zamyslieť sa nad touto témou podľa svojich potrieb. Pozývame tie bratstvá, ktoré by sa chceli podeliť o svoje vzdelávacie materiály o rodine s ďalšími bratstvami, aby ich poslali Komisii pre rodinu prostredníctvom sekretariátu CIOFS.
Predsedníctvo navrhuje, aby členovia OFS a GiFra oslavovali deň rodiny vždy 28. apríla (alebo v deň, ktorý je blízko tohto dátumu), pretože tento deň je liturgickým sviatkom blahoslaveného Luchesia a Buonadonny, prvej svetskej františkánskej rodiny.
Na webovej stránke CIOFS www.ciofs.org bude Komisia pre rodinu pravidelne uverejňovať materiály a dokumenty, ktoré sa venujú problematike rodiny a manželstva.
Nech nás Pán požehná a sprevádza v našich rodinných iniciatívach. Nech nás naplní jeho láska, aby sme naďalej chránili túto posvätnú hodnotu.
Generálne konštitúcie OFS hovoria:
Čl. 24.3. Bratia nech podporujú úsilie Cirkvi a spoločnosti pri zdôrazňovaní hodnoty vernosti, rešpektovania života a pri hľadaní odpovede na sociálne problémy rodiny.
Čl. 44.3. Účelom stálej formácie, aj prostredníctvom kurzov, stretnutí, výmeny skúseností, je pomôcť všetkým bratom a sestrám počúvať Božie slovo a rozjímať o ňom, „prechádzať od evanjelia k životu a zo života k evanjeliu“(Reg. 4);
- premýšľať o cirkevných a spoločenských udalostiach vo svetle viery a s pomocou dokumentov učiteľského úradu Cirkvi zaujať správne postoje...
NÁVRH PRÁCE:
Naša práca sa sústreďuje na nasledovné slová: vidieť, posúdiť a konať
1. VIDIEŤ
Rodina sa ocitla v dramatickom stave zmeny. Vidíme obrovské spoločenské, politické, technické a náboženské variácie v našej spoločnosti. Zároveň pozorujeme, ako sú naše rodiny nútené prijímať výzvy, na ktoré by ich rodičia nikdy neboli pomysleli. Je to akoby sa v našom svete rodina a jej projekt zmenil na nereálny sen.
Celá cirkevná história sprevádzala rodinu dokumentmi, ktoré nám pomáhajú rozlišovať spôsob, ako sa starať, chrániť a sprevádzať naše rodiny. V tomto materiáli navrhujeme niekoľko textov, o ktorých môžete v bratstvách uvažovať. Po rozjímaní nad poslednou exhortáciou Amoris Laetitia sa teraz sústredíme na predchádzajúce dokumenty.
2. POSÚDIŤ
Starostlivo čítajme nasledujúce dokumenty:
Lumen Gentium – Dogmatická konštitúcia o Cirkvi, 1964, bod. 35
„...Pri plnení tejto úlohy má veľký význam životný stav posvätený osobitnou sviatosťou, to jest manželský a rodinný život. On je výbornou školou a praxou apoštolátu laikov, kde kresťanské náboženstvo preniká celý spôsob života a čoraz viac ho stvárňuje. Manželia tu majú osobitné povolanie, aby si boli navzájom a pre deti svedkami viery a Kristovej lásky. Kresťanská rodina silným hlasom ohlasuje jednak prítomné čnosti Božieho kráľovstva, jednak nádej na blažený život. Tak svojím príkladom a svedectvom usvedčuje svet z hriechu a osvecuje tých, ktorí hľadajú pravdu....“
Gaudium et Spes – Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete, 1965, bod. 47
Dôstojnosť manželstva a rodiny
„Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva. Preto sa kresťania spolu so všetkými, ktorí si toto spoločenstvo veľmi vážia, úprimne tešia rozmanitej podpore, vďaka ktorej dnešní ľudia zveľaďujú tento zväzok lásky i úctu k životu. Je to pomoc manželom a rodičom v ich vznešenom poslaní, od ktorej kresťania očakávajú ešte väčšie dobrodenia a usilujú sa ich rozvíjať.
Avšak nie všade sa skvie dôstojnosť tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju zatemňuje mnohoženstvo, neduh rozvodov, takzvaná voľná láska a iné deformácie. Okrem toho manželskú lásku často znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu. Aj terajšie hospodárske, spoločensko-psychologické a občianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Ostatne, v niektorých častiach sveta nemožno bezstarostne pozorovať problémy nastolené vzrastom počtu obyvateľov. Z tohto všetkého vznikajú ťažkosti, ktoré znepokojujú svedomie. A predsa sa význam a sila manželskej a rodinnej ustanovizne prejavuje aj v tom, že prenikavé zmeny súčasnej spoločnosti – napriek akútnym ťažkostiam, ktoré sú s nimi spojené – veľmi často rozličným spôsobom dávajú najavo pravú povahu tejto inštitúcie.
Preto koncil, stavajúc do plnšieho svetla niektoré základné body učenia Cirkvi, má v úmysle poučiť a povzbudiť kresťanov i všetkých ľudí, ktorí sa usilujú nielen zachovať, ale aj povzniesť pôvodnú dôstojnosť a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.“
Apostolicam actuositatem – Dekrét o apoštoláte laikov, 1965, bod. 11
„Keďže Pôvodca všetkého ustanovil manželský zväzok za počiatok a základ ľudskej spoločnosti a svojou milosťou urobil z neho veľkú sviatosť so zreteľom na Krista a Cirkev (porov. Ef 5, 32), apoštolát manželov a rodín má zvlášť veľký význam pre Cirkev i pre občiansku spoločnosť. Kresťanskí manželia sú si navzájom, pre svoje deti aj pre ostatných členov rodiny spolupracovníkmi milosti a svedkami viery. Sú prvými vierozvestami a vychovávateľmi svojich detí. Slovom i príkladom ich priúčajú kresťanskému a apoštolskému životu, múdro im pomáhajú pri voľbe povolania a v prípade, že u nich objavia duchovné povolanie, napomáhajú ho so všetkou starostlivosťou.
Povinnosťou manželov vždy bolo – no dnes je to najdôležitejšia úloha ich apoštolátu – vlastným životom dávať najavo a potvrdzovať nerozlučnosť a posvätnosť manželského zväzku, dôrazne uplatňovať prirodzené právo rodičov a poručníkov kresťansky vychovávať potomstvo; chrániť dôstojnosť a oprávnenú nezávislosť rodiny. Preto nech oni sami i ostatní veriaci spolupracujú s ľuďmi dobrej vôle, aby sa tieto práva rešpektovali v občianskom zákonodarstve; aby sa pri spravovaní spoločnosti dbalo na potreby rodiny, čo sa týka ubytovania, výchovy detí, pracovných podmienok, sociálneho zabezpečenia a daní; aby sa pri usporadúvaní pomerov pre emigrantov v plnej miere zabezpečil život rodiny.
Rodina dostala od Boha aj to poslanie, aby bola základnou vitálnou bunkou spoločnosti. Toto poslanie splní, ak sa vzájomnou láskou svojich členov a spoločnou modlitbou prejaví ako domáca svätyňa Cirkvi; ak sa celá zapojí do liturgického života Cirkvi; a napokon ak bude usilovne preukazovať pohostinstvo a napomáhať spravodlivosť a iné dobré skutky v prospech všetkých bratov, ktorí potrebujú pomoc. Spomedzi rozmanitých činností rodinného apoštolátu spomeňme aspoň tieto: adoptovať opustené deti; láskavo prijímať pocestných; pomáhať pri vedení škôl; pomáhať mládeži radou i materiálne; pomáhať snúbencom lepšie sa pripraviť na manželstvo; spolupracovať pri vyučovaní katechizmu; podporovať manželov a rodiny, ktoré sú hmotne alebo mravne ohrozené; zabezpečiť starcom nielen to, čo potrebujú, ale aj primeranú účasť na plodoch hospodárskeho rozvoja.
Kresťanské rodiny, ktoré dôsledne žijú podľa evanjelia a sú vzorom kresťanského manželského života, vždy a všade vydávajú svetu drahocenné svedectvo o Kristovi, najmä však v krajinách, v ktorých sa začína rozsievať semeno evanjelia alebo kde je Cirkev iba v začiatkoch, alebo kde je vo vážnom nebezpečenstve.
Môže byť užitočné, aby sa rodiny na ľahšie dosiahnutie svojich apoštolských cieľov spájali do niektorých združení.“
Gravissimum Educationis - Deklarácia o kresťanskej výchove, 1965, bod. 3
„Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba pokladať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí11. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko sa dá nahradiť. Rodičia majú totiž utvoriť rodinné ovzdušie preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom, ktoré napomáha úplnú osobnú a spoločenskú výchovu detí. Rodina je teda prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každej spoločnosti. Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, sa deti majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, v súlade s vierou, ktorú prijali krstom. V kresťanskej rodine získavajú prvé skúsenosti o zdravej ľudskej spoločnosti i o Cirkvi. A napokon prostredníctvom rodiny sa pozvoľna uvádzajú do občianskeho spoločenstva a medzi Boží ľud. Nech si teda rodičia uvedomia, aký veľký význam má pravá kresťanská rodina pre život a rozvoj samého Božieho ľudu.
Výchovná povinnosť sa síce týka v prvom rade rodiny, ale pomáhať jej musí celá spoločnosť. Preto okrem práv rodičov a tých, ktorým oni zveria časť svojich vychovávateľských povinností, isté povinnosti a práva má na poli výchovy aj občianska spoločnosť, ktorá sa má starať o záujmy všeobecného dobra v časných veciach. Povinnosťou občianskej spoločnosti je napomáhať výchovu mládeže rozličným spôsobom: chrániť povinnosti a práva rodičov i ostatných výchovných činiteľov a pomáhať im; podľa princípu subsidiarity postarať sa o výchovu tam, kde si rodičia a iné inštitúty neplnia svoju úlohu, pritom však brať ohľad na želanie rodičov; okrem toho, pokiaľ si to vyžaduje všeobecné dobro, zakladať vlastné školy a ústavy.
Napokon celkom osobitným spôsobom sa vychovávateľská povinnosť týka Cirkvi, a to nielen preto, lebo sa uznáva aj ako ľudské spoločenstvo, ktoré je schopné vykonávať výchovnú činnosť, ale predovšetkým preto, lebo má za povinnosť zvestovať všetkým ľuďom cestu spásy a veriacim udeľovať život v Kristovi a starostlivo im poskytovať ustavičnú pomoc, aby mohli dosiahnuť plnosť tohto života. Týmto svojim deťom je teda Cirkev povinná poskytovať ako matka takú výchovu, ktorá by celý ich život prenikla Kristovým duchom. Zároveň má však ponúkať svoju službu všetkým národom, aby napomáhala integrálny rozvoj ľudskej osoby, ako aj dobro pozemskej spoločnosti a budovanie humánnejšieho sveta.“
Evangelium Vitae – Encyklika o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života, 1995, bod. 100
„V tomto veľkom úsilí o novú kultúru života posilňuje nás a oživuje presvedčenie plné nádeje, že Evanjelium života, tak ako Božie kráľovstvo, rastie a vydáva hojné ovocie (porov. Mk 4,26-29). Zaiste je veľká disproporcia medzi mocnými a početnými prostriedkami, akými sú vybavené sily, ktoré pracujú pre "kultúru smrti", a tými, ktorými disponujú obhajcovia "kultúry života a lásky". Vieme však, že môžeme dúfať v pomoc Boha, pre ktorého nie je nič nemožné (porov. Mt 19,26).
S týmto vnútorným presvedčením, poháňaný ustarostenosťou o osud každého človeka, opakujem dnes pred všetkými to, čo som povedal rodinám, ktoré si plnia svoju ťažkú úlohu uprostred hroziacich nebezpečenstiev:135 naliehavo je potrebná veľká modlitba za život, modlitba, ktorá by prenikla celý svet. V rámci osobitných iniciatív, ako aj v každodennej modlitbe každé kresťanské spoločenstvo, každé hnutie a združenie, každá rodina a každý veriaci nech predkladajú vrúcne prosby Bohu, Stvoriteľovi a milovníkovi života. Sám Ježiš nám ukázal, že modlitba a pôst sú najdôležitejšou a najúčinnejšou zbraňou proti silám zla (porov. Mt 4,1-11), a svojich učeníkov poučil, že niektorých zlých duchov možno len takto vyhnať (Mk 9,29). Zmôžme sa teda na pokoru a odvahu modlitby a pôstu, aby sme dosiahli, že by sila, ktorá prichádza zhora, zrúcala múry podvodu a lži, ktoré očiam toľkých našich bratov a sestier zacláňajú pohľad na zvrátenosť činov a zákonov, nepriateľských životu a vzbudila v ich srdciach rozhodnutia a úmysly, inšpirované civilizáciou života a lásky.“
Apoštolská exhortácia Pápeža Jána Pavla II. Familiaris Consortio o úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete, 1993,
Človek, obraz milujúceho Boha, Lásky
11. „Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Tým, že ho z lásky povolal k životu, zároveň ho aj určil pre lásku. Boh je láska a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz a stále ju udržuje v bytí, Boh vložil do nej povolanie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve. Preto láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka.
Človek, nakoľko je vteleným duchom, čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele, a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske. Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Obe, každé svojim spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o človeku, pravdy, že „je na Boží obraz“.
Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti. Plné telesné oddanie sa by bolo klamstvom, keby nebolo znamením a ovocím celého osobného darovania sa, v ktorom je prítomná celá osobnosť i so svojím pozemským rozmerom; keby si človek niečo podržal pre seba, hoci len možnosť rozhodnúť sa neskôr inak, už preto by sa plne nedaroval.
Táto plnosť, ktorú vyžaduje manželská láska, je v súlade s požiadavkami zodpovednej plodnosti, ktorá, nakoľko smeruje k splodeniu človeka, prevyšuje svojou povahou čisto biologický poriadok a zahŕňa v sebe osobné hodnoty, ktoré pre svoj harmonický rast nevyhnutne potrebujú stály a svorný prínos oboch manželov.
Jediným "miestom", kde sa môže udiať toto darovanie sa v celej svojej pravde, je manželstvo, čiže zmluva manželskej lásky alebo vedomá a slobodná voľba, ktorou muž a žena prijímajú dôverné spoločenstvo života a lásky, ktoré sám Boh ustanovil a ktoré iba v tomto svetle ukazuje svoj pravý význam. Manželská ustanovizeň nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spoločnosti alebo autority, ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlučná, aby sa tak zachovala vernosť voči plánu Boha Stvoriteľa. Táto vernosť nijako nepotláča slobodu osobnosti, naopak, zabezpečuje ju pred akýmkoľvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju účastnou na stvoriteľskej Múdrosti.“
Deti - drahocenný dar manželstva
14.„Podľa Božieho ustanovenia manželstvo je základom širšieho rodinného spoločenstva, pretože sám manželský stav a manželská láska sú určené na plodenie a výchovu potomstva, v čom nachádzajú svoje dovŕšenie.
Láska vo svojej najhlbšej skutočnosti je v podstate dar. Manželská láska, ktorá vedie manželov k "poznaniu" a robí z nich "jedno telo", nijako sa nevyčerpáva v rámci manželského páru, pretože ich robí schopnými najväčšieho možného darovania, ktorým sa stávajú Božími spolupracovníkmi pri odovzdávaní daru života novému človekovi. Takto manželia, keď sa navzájom darujú sebe, darujú zo seba novú skutočnosť, dieťa, živý obraz svojej lásky, trvalý znak manželskej jednoty, ako aj živú a nedeliteľnú syntézu svojho otcovstva a materstva.
Keď sa manželia stávajú rodičmi, dostávajú od Boha dar novej úlohy, spojenej so zodpovednosťou. Ich rodičovská láska sa má stať pre deti viditeľným znakom samej Božej lásky, "od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi".
Neslobodno však zabúdať, že manželský život nestráca svoju hodnotu ani vtedy, keď plodenie nie je možné. Telesná neplodnosť môže byť totiž manželom príležitosťou na to, aby preukazovali iné dôležité služby ľudskej osobe, ako je napríklad prijatie dieťaťa za svoje, rôzne výchovné akcie, pomoc iným rodinám alebo chudobným a postihnutým deťom.“
Rodina ako spoločenstvo osôb
15.„V manželstve a rodine sa vytvára súhrn medziosobných vzťahov - manželský vzťah, otcovstvo a materstvo, vzťah detí a súrodencov - ktorými sa každý človek vovádza do "ľudskej rodiny" i do "Božej rodiny", ktorou je Cirkev.
Manželstvo a kresťanská rodina budujú Cirkev: ľudská osoba sa totiž v rodine nielen rodí a postupne výchovou uvádza do ľudského spoločenstva, ale znovuzrodením v krste a výchovou vo viere sa uvádza aj do Božej rodiny, ktorou je Cirkev.
Ľudská rodina, vo svojej jednote rozbitá hriechom, sa obnovuje výkupnou silou Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Kresťanské manželstvo, účastné na spásonosnej účinnosti tejto udalosti, je prirodzeným miestom, kde sa ľudská osoba včleňuje do veľkej rodiny Cirkvi.
Príkaz daný na počiatku mužovi a žene, aby rástli a množili sa, nadobúda takto celú svoju pravdu a svoje plné uskutočnenie. Cirkev nachádza takto v rodine, zrodenej zo sviatosti, svoju kolísku a miesto, kde môže uskutočniť svoje začlenenie do ľudských pokolení, a ony zasa do Cirkvi.
Apoštolská exhortácia pápeža Františka Evangelii gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete, 2013,
66. „Rodina prechádza hlbokou kultúrnou krízou ako všetky spoločenstvá a spoločenské zväzky. V prípade rodiny je krehkosť jej zväzkov mimoriadne závažná, pretože je to základná bunka spoločnosti; je to miesto, kde sa učíme žiť v pluralite a tiež prináležať druhým; je to miesto, kde rodičia odovzdávajú deťom vieru. Na manželstvo sa dnes hľadí len ako na formu citového uspokojenia, ktorú možno zadefinovať akýmkoľvek spôsobom a potom meniť podľa názoru kohokoľvek. Avšak nenahraditeľný príspevok manželstva pre spoločnosť presahuje úroveň citovosti a momentálnych potrieb daného páru. Ako nás učia francúzski biskupi, manželstvo sa nerodí „z citu lásky, ktorý je pominuteľný, ale z hĺbky povinnosti, ktorú na seba prijímajú manželia, keď vstupujú do celoživotného spoločenstva“.
67.„Postmoderný a globalizovaný individualizmus preferuje životný štýl, ktorý oslabuje rozvoj a stabilitu zväzkov medzi osobami a poškodzuje rodinné putá. Pastoračná činnosť musí ešte lepšie ukázať, že vzťah s naším Otcom si vyžaduje a zároveň podporuje vznik takého spoločenstva, ktoré uzdravuje, napomáha a posilňuje medziosobné vzťahy. Zatiaľ čo vo svete, najmä v niektorých krajinách, sa znovu objavujú rozličné formy vojen a konfliktov, my kresťania nástojíme na ponuke spoznávať druhých, obväzovať rany, budovať mosty, vstupovať do vzťahov a pomáhať si nosiť „vzájomne bremená“ (Gal 6, 2). Okrem toho sa dnes rodia mnohé formy asociácií na ochranu práv a dosiahnutie vznešených cieľov. Takýmto spôsobom sa prejavuje smäd po angažovaní sa mnohých občanov, ktorí chcú byť budovateľmi sociálneho a kultúrneho pokroku“.
Môžete si vybrať z nasledujúcich článkov z Katechizmu Katolíckej Cirkvi a uvažovať:1601-1666, 1691- 1698, 2331-2359, 2360-2400, 2514-2533
3. KONAŤ
Otázky na diskusiu v bratstvách
1. Spoznali sme bohatstvo týchto cirkevných dokumentov o rodine?
2. Aké sú rodinné hodnoty, o ktorých sme sa v nich dozvedeli?
3. Aké témy o rodine sú zahrnuté v našich formačných plánoch?
4. Aký by mohol byť náš príspevok ako bratstva, aby sme sa mohli postaviť výzvam, ktorým dnes čelí rodina?
preklad: Lucia Spodniaková, medzinárodný radca OFS