Naša štafeta sú zopnuté ruky, ustavičná prosba srdca, veď sme všetci vo svojich úsiliach jedno srdce a jedna duša.
Ďakujeme Bohu za Jeho ochranu, ktorú pociťujeme v kritických chvíľach, chceme sa osvedčovať vo svojich snahách vytvárať okolo seba oázu krásy a dobra.
Vieme, čo je kríž a prečo každý z nás musí nejaký niesť. Kríž je bolesť, utrpenie. A bolesť patrí k človeku ako telo k duši. Má svoje domovské právo na celom svete, v každom ľudskom živote, srdci. Skôr či neskôr, zriedkavo či často navštívi každého z nás. Aj medzi nami je málo tých, ktorí by sa nepýtali: „Prečo práve ja?“
Bolesť je a zostane jedným z tajomstiev života. Mnohí si kladú otázku, prečo Boh, ktorý je Dobro, môže dopustiť, aby na svete, ktorý stvoril, bolo stále toľko zla a utrpenia. Bolesť je tajomstvom života. My františkáni však vieme. Sme si vedomí svojej hriešnosti a svoje bolesti si vieme dať do súvisu so svojimi vinami. Lepšie je nepýtať sa: „Za čo trpím?“, ale aký zmysel má utrpenie v mojom živote, aký je cieľ utrpenia?
Do tohto poriadku je zasadené aj nevýslovné utrpenie Kristovo. Utrpenie pre spásu druhých, nás ľudí. A len v tomto poriadku sa dá pochopiť i utrpenie Ježišovej Matky, Márie. Ona, hoci najdokonalejší Boží tvor, hoci bez hriechu, predsa nebola ušetrená bolesti. Trpela viac, hlbšie, než ktorýkoľvek hriešnik, než hocktorá matka ľudských synov. Trpela pri jeho odsúdení ukrižovaní, ale ako sa spieva v sekvencii: Stála Matka bolestivá. Mária pri tomto utrpení stála. Rozrytá bolesťou až do hĺbky duše, ale nezlomená, nie zúfalá. Obetuje svoju bolesť matky spolu s bolesťou a smrťou svojho Syna za spásu ľudstva. Stáva sa našou matkou. Ona už vtedy v srdci vedela, tam pod krížom, aká je odpoveď na tajomstvo bolesti. Že bolesť je krstiteľnicou z ktorej má duša vyjsť obnovená, jasná, múdra a vidiaca. Že bolesť je kríž, na ktorom umierame spolu s Kristom. Za seba samých i za druhých, aby sme my i s blížnymi s Kristom vstali z mŕtvych. Denne sme križovaní bolesťou a smútkom, denne však vstávame z mŕtvych. A raz vstaneme z mŕtvych nadobro a naveky.
To je tajomstvo bolesti: tajomstvo víťazné. To však neznamená, že by sme mali bolesť zbožňovať, prepadať jej, zriekať sa radosti. Už vôbec ju nemáme rozmnožovať, či už u seba alebo u blížnych. Práve naopak. Úplne naopak. Každá bolesť, ktorú zmiernime u druhých, či skutkom alebo slovom účasti je zmŕtvychvstaním. Je podielom na Kristovom víťazstve nad bolesťou a smrťou. Ale tam, kde sa bolesti zabrániť nedá, kde ju neodstráni medicína, veda, ekonomika či psychológia, tam nám zostáva jediné. Znášať ju trpezlivo a statočne. S dôverou v Boha, ktorý jediný pozná príčinu a dôvod všetkého. Pozná zmysel i cieľ.
Drahí bratia a sestry, slávnosť Sedembolestnej Matky Márie by mala v tejto našej františkánskej rodine odhaliť, poodkryť nový zmysel. Dnešná doba je časom výziev. Je príhodný čas, aby sme si uvedomili, že Mária je v utrpení a bolesti patrónkou a vzorom každému z nás. Že život jednotlivcov je často ťažký a boľavý. Nefungujúce manželstvá, vytrácanie sa lásky medzi manželmi, rozpadnuté rodiny, trpiace deti, ktorým chýba rodič alebo i rodičia, ktorí nemajú čas, možno starosti rodičov o svoje deti, ktoré sa dali na zlé chodníčky. Toto sú utrpenia a bolesti dnešných čias, pre ktoré má zmysel úcta k Sedembolestnej. Skúsme si teda navzájom pomáhať niesť svoje vlastné bremená, aby sa bolesť v našich životoch umenšovala.
Je to vlastne úloha aj nás františkánov plátať tieto diery súčasného sveta. V tom nech nám pomáha tá, ktorá v bolestiach stála pod krížom, ktorá prijala do lona mŕtve telo svojho Ukrižovaného Syna. A ktorá ako kráľovná mučeníkov dodnes nesie s nami všetku ľudskú bolesť. Preto na ceste do neba si všetci musíme navzájom pomáhať a jeden druhému ukazovať lásku, odpustenie, trpezlivosť i bratské napomenutie.
Chcel by som vás preto poprosiť o spoločenstvo modlitby a obety, pomoci a odpustenia a to rôznymi spôsobmi
– rozhovorom, - povzbudením, – pripomienkami...
K tomu nech nám pomáha na príhovor nášho otca svätého Františka i Sedembolestná Panna Mária.
Jozef Gazdík